Dnešné deti

Sú hlučné, malé a keď idete náhodou práve okolo a nahneváte ich, zanadávajú vám. Smutné na tom je, že majú menej ako desať a sú to ešte len deti. Deti dnešnej doby.

Pamätáte si, keď ste boli deťmi? Mali ste sedem-osem rokov, bláznili sa vonku s kamarátmi, behali za loptou, pišťali a skákali, hrali sa pred domom/bytom a pred siedmou ste vždy boli doma. Tam ste si pozreli rozprávky, umyli sa a išli spať. Rodičia boli vašimi ideálmi a vždy ste ich mali radi.

Vtedy?

Deti chodili do umeleckých škôl, na krúžky, športovali, prípadne chodili do tzv. družiny. Boli tvorivé, radi čítali a pozerali rozprávky, hrali sa človeče, byciklovali sa a boli múdre a inteligentné. Alkohol a cigarety boli tabu o vulgarizmoch ani nehovoriac. Ich rodičia s nimi trávili čas a mali naozaj záujem o ich výchovu.

A teraz?

Rodičia kúpia dieťaťu počítač, pustia mu hry a nech sa hrá. (A aké hry - strieľačky, bojové hry, a tak ďalej, mohla by som pokračovať…) Prípadne mu zapnú rozprávky (o niektorých seriózne pochybujem, že sú pre deti vhodné.) a nestarajú sa. Robia si svoje, občas rozprávky prepnú a myslia si, akí sú geniálni. V lepšom prípade kúpia dieťaťu loptu a pustia ho von, starostlivosť však stále uniká. Rodičia bežne pred deťmi používajú nadávky, ktoré dieťa počuje a potom opakuje niekde inde. Pre nezáujem rodičov nie sú výnimkou ani cigarety a alkohol. Nestalo sa vám už, že ste videli opité desaťročné dieťa? Samozrejme, stále jestvujú svetlé výnimky, ktoré o svoje ratolesti majú záujem, aby z nich bolo niečo viac, aby rozvíjali svoj intelekt a stali sa lepšími ľudmi.

Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, to rozhodne nie. Sú rodičia, ktorí so svojimi deťmi trávia čas, berú ich na výlety, do prírody, učia ich poznávať a byť slušnými a inteligentnými (tým nechcem povedať, že ten zvyšok inteligentný nie je) a chcú z nich vychovať naozaj dobrých mladých ľudí. Poviem vám to však na príklade zo základnej umeleckej školy (do ktorej stále chodím). Keď som tam začala chodiť, čo je dobrých osem-deväť rokov dozadu - ZUŠka bola plná žiakov žiadostivých rozvíjať svoj talent. Postupne sa to prerieďovalo a dnes tam chodí o dve tretiny menej žiakov. Prečo? Dnešní rodičia (nie je to totiž chyba detí) nemajú záujem rozvíjať a vôbec ani hľadať talent svojich potomkov. Proste sa ich opýtajú, či chcú niečo také robiť a čo vám odpovie šesťročné batoľa? Ja sama som sa kedysi do ZUŠky dobrovoľne nehrnula.

Keď sa nad tým zamyslíte - nie je to žalostné, kam táto doba speje? Ide len o môj skromný názor, avšak podľa mňa to smutné určite je.

Preč, rýchlo preč!

Myslím, teda som.

Noo… a keď nemyslím?

Zodpovednosť je sviňa

Byť dieťaťom je úžasné. Nemáme v rukách žiadnu zodpovednosť, máme absolútnu slobodu v rámci svojich možností a nemusíme uvažovať nad tým, či je toto zlé a tamto dobré a prospešné. Ako však postupne dospievame, začneme si zodpovednosť uvedomovať, až nás nakoniec úplne dohoní. A mňa začína doháňať…

Čo to znamená “byť zodpovedný”?

Niesť všetku zodpovednosť za svoje činy (a prečiny). Ako malé deti sme mohli rozbiť stoličku a zodpovednosť niesli naši rodičia. Všetky zraky padli na nich a prípadný hnev tiež, my sme boli takpovediac čistí. Teraz rozbijeme stoličku (čírou náhodou, napríklad v škole) a všetka pozornosť a zlosť padne na nás. A zrazu sa cítime ako nahí, pretože tento nový pojem nám nie je známy a už vôbec nie blízky. Nie nadarmo sa hovorí o mládežníckom veku ako o rebelantskom veku. Tým len skúšame, kam až zranice zodpovednosti siahajú.

Ako to vidím ja? (Alebo ako som urobila jedno zlé rozhodnutie)

Porozprávam vám to na prípade, ktorý sa mi stal. Zobrala som do školy šípky. Jasné, že až po schválení rodičov. Teda, po schválení. Im som povedala, že to mám dovolené od profesorov. Dala som teda navŕtať šróby a zavesila terč. Nastal však problém - profesor o tom vôbec nevedel, spolužiaci sa chceli hrať a doma o tom tiež nikto nevedel. Išla som teda za triednym a ten to (na moje počudovanie) neschválil. Váhal. A ja som si uvedomila váhu svojho rozhodnutia. Po prvé - vyzerala som ako idiot, pretože na stene visel terč, ktorý sme nemohli hrať. Po druhé - v stene boli dve diery, ktoré tam vlastne nemali byť. Po tretie - doma ma mali za anjelika a pritom to bola suchá lož. Po štvrté - vedela som, že triedny má pravdu. Niečo ako šípky do školy nepatrí. Nakoniec však profesor prišiel s tým, že to tam teda môžme mať. Spočiatku úľava. Potom sa ozvalo svedomie, ktoré občas tak nahlodá myseľ, až vám od toho poklesne nálada. Triedny síce hru povolil, myseľ však hovorila niečo íné. Moje svedomie mi hovorilo - čo si to urobila? Terč síce môžeš dať dole, ale dve diery v stene (ktoré tam budú najbližšie tri roky) tak ľahko nespravíš. Prelepíš ich plagátom? Ale to predsa nie je riešenie! A doma? Porozprávala som sa z rodičmi. A prišla som na jednu vec, ktorú som predtým nevidela. Naši ma skúšali. Moju zodpovednosť. Šípky mi dovolili aj keď možno vedeli, že to nemám dovolené v škole. Chceli, aby som sa naučila na prípadnej vlastnej chybe. A stalo sa. Poučila som sa. Vždy svoje rozhodnutie najprv dvakrát zváž, až potom konaj. Aby si nevyzerala ako idiot - a to hlavne pred sebou, ale aj pred ostatnými. A aby si sa nedostala do sporu s autoritami. Rodičia nebudú navždy držať ochrannú ruku nad tvojou hlavou. Pretože zodpovednosť je sviňa a treba sa s ňou naučiť narábať. Aj pomocou vlastných pokusov a omylov…

Mimochodom, teraz je to už fajn - svedomie už nehryzie a dnes s nami dokonca hral aj profesor.